Na hlavnej prúdili autá bez zastavenia. Ruch pomaly sa tvoriacich kolon mi vadil. Akonáhle som však prešla dovjkrídlovou bránou všetko stíchlo. Možno to bolo vysokými kamennými múrmi a zlovestne vyzerajúcimi štíhlymi ihličnanmi, alebo to bolo možno tým miestom,ktoré malo okolo seba akúsi neviditeľnú bariéru vyskladanú zo spomienok. Každopádne vládol tam pokoj.
A teraz k normálnemu štýlu písania nieže vás tu unudím k smrti :D Čo by som bola za Berry a čo by bol toto za blog kebyže sa nevytrepem ,,na hroby" s foťákom a najnovšie aj so statívom? Samozrejme to by mi Pán Boh musel nadeliť viacej IQ a rozumu aby som si pred týmto tripom ten foťáčik aj nabila, že...? No,ale ja som si ho nenabila..že? Ale nápad to bol dobrý, hej? Takže ma nesúďte.
Stáli čitatelia dobre vedia o mojej...úchylke? well to nie je pekné o slovo...O mojej radosti z cintorínov.Proste milujem cintoríny.Nie keď sú tmavé tak že si ani pod nohy nevidím a sú na nich zvädnuté chryzantémy (tie sa dávajú na hroby či?) Ale také tie nádherné,tiché s tisíckami mihotavých plamienkov a kvitnúcich (means umelých,ale let's be poetic) kvetín. Tohto roku to predsa nemohlo byť inak. Na cintorín som sa vybrala s mamkou už v piatok,pretože bolo menej ľudí. Išli sme za svetla ale vzhľadom na nekonečné kolóny a na to,že nám 15 minút meškal autobus sme na cintorín prišli za krásnej tmy. Ako prvé nás ohúrili tisíce plamienkov pod krížom, kde sa zapaľujú sviečky pre všetkých. To som vám bohužiaľ neodfotila lebo som príliš smart nato aby som si dala nabiť foťák (ešte na moju obranu bola fakt zima,takže sa aj tie 2 paličky rýchlo vybili, just to be clear). Tak sme teda postupovali ďalej a doslova sa kochali.